08 Spoľahlivá nádej

08 Spolahliva nadej.pdf (57,3 kB)

8 Kapitola - Spoľahlivá nádej

Lebo ja som už po kuse obetovaný liatou obeťou a čas môjho odchodu sa už dostanovil. Bojoval som dobrý boj, beh som dokonal, vieru som zachoval. Za týmto už mi je odložená koruna spravedlivosti, ktorú mi dá Pán odplatou v ten deň, on, ten spravedlivý sudca, a nie len mne, ale aj všetkým, ktorí milujú jeho príchod. (2. Timoteovi 4:6-8)

V týchto veršoch apoštol Pavol bez najmenšieho zaváhania či pochybností hovorí o minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Ani trochu sa nehanbí za svoju minulosť od okamihu obrátenia, nemá strach zo svojho blízkeho odchodu z tohto života a nemá žiadne pochybnosti o výsledku budúceho súdu, ktorý príde po smrti.

Keďže ho Boh nasmeroval k nebu, postavil si za cieľ slúžiť naplno Pánovi. Mal čisté svedomie a aj keď si nikto nemôže zaslúžiť nebo na základe čistého svedomia, predsa ono len poskytuje utíšenie pre dušu v čase odchodu z tohto sveta do toho ďalšieho. Pavol sa mohol tešiť na budúci deň súdu odvážne a s istotou. V jeho slovách nie je žiadne váhanie - žiadne „dúfam" alebo „možno". Pavol mal uistenie1 o svojom spasení.
V súvislosti s tým, ako kresťanovi náleží nádej a istota spasenia, chcem spomenúť štyri veci. Činím tak pokorne, keďže si uvedomujem, že ide o ťažkú tému.

1. Toto uistenie je skutočné a podložené Písmom

Uistenie je dar Svätého Ducha, ktorý má hľadať každý, kto verí v Krista. Nazdávam sa, že Biblia učí o tom, že skutoční kresťania smú a môžu dosiahnuť takú mieru viery v Krista, že sú o konečnej záchrane svojej duše úplne presvedčení. Existujú však niektoré cirkvi2, ktoré tvrdia, že žiadny kresťan nemôže mať takúto istotu, a ak ju aj má, to preto, že sa nechal zviesť.
Je pravdou, že sa nájdu takí, ktorí svojmu spaseniu klamlivo pripisujú istotu, a pritom nemajú žiadny skutočný dôvod tomu veriť. Predsa však máme v Biblii mnohé verše, ktoré trvajú na tom, že uistenie je naozaj dar Ducha Svätého. A tak tým, ktorí popierajú existenciu istoty, odpovedám jednoducho: Čo hovorí Biblia?

Ale ja viem, že môj vykupiteľ žije a posledný sa postaví nad prachom. A keď raz toto všetko rozborí moju kožu, potom zo svojho tela uvidím Boha (Jób 19:25-26).
Aj keby som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou; tvoj prút a tvoja palica ma potešujú (Žalm 23:4).

Existuje množstvo ďalších zmienok o ľuďoch, ktorí zažívali takúto istú nádej - viď Izaiáš 26:3; 32:17; Rímskym 8:28-39; 2. Korintským 5:1,6; Kolosenským 2:2; 2. Timoteovi 1:12; Židom 6:11; 10: 22; 2. Petra 1:10; 1. Jána 3:14; 5:13. Vo všetkých týchto pasážach nachádzame bok po boku pokoru a uistenie. Týmto uistením je dôvera v Boha, a nie spoliehanie sa na seba. Tým, ktorým sa nepáči myšlienka istoty na strane veriaceho, odpovedám, že kráčať v šľapajach Jóba, žalmistov, Izaiáša, Pavla, Petra a Jána nie je klamlivá trúfalosť. Boli to ľudia pokornej mysle a predsa svedčili, že majú spoľahlivú nádej. Ako vôbec môže byť zlé mať istotu, keď nám Boh daroval svoje isté sľuby?

2. Existuje možnosť, že kresťan spasiteľné verí, a pritom nemá uistenie?

Verím, že je nanajvýš dôležité mať na zreteli rozdiel medzi vierou a uistením. Viera je akoby koreňom nášho vzťahu s Bohom, zatiaľ čo uistenie je kvet. Nie je možné, aby kvet žil bez koreňa, aleje tu možnosť existencie koreňa bez kvetu . Jednoduchá viera v Krista človeka určite zachráni, a predsa sa nikdy nemusí zbaviť nepokoja a pochybností. Viera privedie dušu do neba, ale uistenie prenesie nebo do duše.
Viera je to, keď Peter, topiac sa, zvolal: „Pane, zachráň ma!" (Matúš 14:30). Uistenie je zase, keď ten istý Peter neskôr vyhlásil pred židovskou radou: „ To je ten kameň, opovrhnutý vami staviteľ-mi, ktorý sa stal hlavou uhla. A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení" (Skutky 4: 11-12). Ak má niekto vieru, nerobí zle - ale ak má niekto uistenie, to je ďaleko lepšie!

3. Istá nádej je niečo, po čom máme veľmi túžiť

Želám si, aby kresťania hľadali uistenie s väčšou snahou, než tomu býva zvyčajne. Príliš mnoho veriacich žije v pochybnostiach, zomiera v pochybnostiach a do neba odchádza akoby v hmle.

a. Máme túžiť po istote, keďže našej duši poskytuje nesprostredkovanú radosť a pokoj. Neistota vo veciach pozemského života, ako sú napríklad rodinné vzťahy, peniaze alebo práca, môže ľahko poškodiť naše mentálne a telesné zdravie. Neistota v duchovných veciach môže zase poškodiť zdravie našej duše.
Práve uistenie podoprie kresťana vtedy, keď zomrie niekto z jeho milovaných. Umožní chváliť Boha dokonca aj v ťažkostiach a radovať sa uprostred utrpenia pre Krista. Vďaka uisteniu mohol Peter hlboko spať noc predtým, ako mal byť zabitý (Skutky 12). Uistenie nás vyslobodzuje aj z toho najvnútornejšieho strachu a vystrojuje kresťana, aby v momentoch zomierania vyznával: „ keby náš pozemský dom stanu bol zborený, máme stavanie od Boha, dom, nie rukou učinený, večný v nebesiach " (2. Korintským 5:1).

b. Istá nádej kresťanov odbremeňuje, aby svoju energiu nasmerovali do kresťanskej služby. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že nikto nekoná pre Pána viac práce, ako tí kresťania, ktorí sa tešia najdôvernejšiemu presvedčeniu, že vojdú do neba. Kresťan, ktorý žije v neistote, bude veľa času tráviť prehľadávaním svojho srdca s cieľom analyzovať svoj duchovný stav. Ale veriaci, ktorý, ako Pavol, má pevnú vieru a istú nádej, sa nenechá takto rozptyľovať. Nerozpoltené nasadenie pre prácu vždy prinesie najväčšie úspechy.

c. Uistenie likviduje váhavosť v duchovných veciach. Mnohí z tých, ktorí iba dúfajú, že sú Božie deti, sú neprestajne na pochybách, ako sa majú správať. Mám to urobiť tak alebo inak? Mám ísť tu alebo tam? Nesmiem nikdy robiť toto? Je to tak preto, že si nie sú úplne istí, či sú alebo nie sú Božími deťmi! Ak by mali poznanie, že spasiteľné dielo Ježiša sa naozaj udialo pre nich, potom by vedeli, že sú Božími deťmi, čo by následne určilo ich správanie.

d. Po uistení máme túžiť, pretože jeho výsledkom sú tí najsvätejší kresťania. A každý, kto má túto nádej na neho, očisťuje sa, tak ako je aj on čistý (1. Jána 3:3). Nádej, ktorá neočisťuje, je len imitácia a sebaklam.

Z toho, čo som zatiaľ napísal, by malo byť jasné, že zanedbávanie uistenia je možno najväčším zdrojom všetkých našich zlyhaní na poli kresťanského života. Ak je to tvoj prípad, milý čitateľ, potom prijmi moju radu. Odlož svoje pochybnosti a pevnejšie priľni k Pánovi Ježišovi Kristovi. Začni jednoduchou vierou v neho a uistenie ti bude pridané.

4. Prekážky na ceste k uisteniu

Absencia uistenia sa u mnohých dá vysvetliť nejakou z nasledovných príčin. Mnohí veria, ale nie mnohí sú presvedčení, nejeden má vieru, ale len zopár sa s istotou spolieha. Prečo je to tak?

a. Možno ide o nesprávny pohľad na učenie o ospravedlnení. Ne pochopenie toho, že Boh nás prijíma iba na základe Kristovho diela, a nie nášho, nás okradne o uistenie. Na našej strane je potrebná iba jednoduchá viera. Ospravedlnenie je dar, teda niečo úplne mimo nás. Prostou vierou dostávame celé ospravedlnenie naraz. Aj najslabší kresťan je ospravedlnený rovnako dokonale ako ten najsilnejší veriaci, a teda môže žiť v uistení.

b. Možno ide o lenivosť a zanedbanie potreby rásť v milosti. U mnohých sa prejavuje zmýšľanie, podľa ktorého už treba len relaxovať a tešiť sa z objavenej viery. Treba im pripomínať, že túto milosť dostali ako talent, ktorý majú používať. Každý kresťan musí neustále pridávať ďalšie cnosti k svojej viere (2. Petra 1:5).

Existuje pevné spojenie medzi pilnosťou a uistením (Židom 6:11, 2. Petra 1:10). Nikdy nedospejeme k uisteniu, ak nebudeme vo svojom duchovnom živote usilovní. Významné je učenie puritánov: Viera na uchopenie (pozn. red.: t. j. na odovzdanie sa Kristovi) je z počutia, ale uistená viera neprichádza bez aktivity na strane veriaceho. „Lenivému kresťanovi budú stále chýbať štyri veci: potešenie, spokojnosť, spoľahnutie sa a uistenie. Boh učinil veľkú priepasť medzi radosťou a záhaľkou, medzi lenivosťou a istotou, a preto sa ti nikdy nepodarí spojiť to, čo Boh rozdelil."

c. Ďalšou príčinou, prečo niekomu chýba uistenie, môže byť duchovne neusporiadaný život. Takýto život úplne likviduje pokoj svedomia. Ak si ponecháš svoje zakorenené hriechy a vyhneš sa pevnému rozhodnutiu vzdať sa ich, nikdy nezískaš istotu. „A potom známe, že sme ho poznali, keď zachovávame jeho prikázania" (1. Jána 2:3). Naše spasenie nezávisí od našich skutkov, ale vedomie, že sme spasení, závisí od pevného kráčania s Kristom.

Uvažujte nad všetkými týmito hľadiskami. Stoja za pozorné preskúmanie.