7 Kapitola - RAST
7 kapitola: Rast
Ale rastite v milosti a známosti nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista (2. Petra 3:18)
Pre tých, ktorí svoj zápas o svätosť myslia vážne, je otázka rastu životne dôležitá. Pre nich je podstatné položiť si otázku: Napredujem v mojom náboženstve? Rastiem? Možno že narodeniny alebo Vianoce, alebo čas, ktorý predchádza Večeru Pánovu sú vhodnou príležitosťou na takéto sebapreskúmanie. S týmto duchovným rastom súvisia tri body, ktoré chcem zdôrazniť.
1. Rast po duchovnej stránke je skutočný
Naozaj existuje niečo, čo sa označuje ako rast v milosti. Chcem hneď objasniť, že tým nijako nenaznačujem, že by sme my z vlastnej snahy mohli čímkoľvek prispieť k nášmu ospravedlneniu sa pred Bohom. Už nikdy nedostaneme väčšie odpustenie, očistenie a ospravedlnenie než sme dostali v prvom okamihu nášho uverenia. Rast, o ktorom hovorím, sa týka rastu v milostiach, ktoré dostávame od Svätého Ducha - teda v našom pokání, našej viere, nádeji, láske, pokore, horlivosti a odvahe. Sme nielen schopní, ale aj povinní vykazovať neprestajný duchovný pokrok tým, že budeme rásť v každej z týchto milostí. O raste v milosti učí Biblia. „ Veľmi rastie vaša viera, a množí sa láska jedného každého všetkých vás naproti jeden druhému" (2. Tesalonickým 1:3). „Nesúc ovocie v každom skutku dobrom a rastúc v známosť Boha" (Kolosenským 1:10). „Za to sa modlím, žeby vaša láska ešte viac a viac hojnela " (Filipským 1:9). V Písme je omnoho viac takýchto výziev a napomenutí.
Aj naša osobná skúsenosť potvrdzuje, že je skutočne možné rásť v milosti. Dôkazom o našom raste je už len samotný rozdiel medzi množstvom viery a poznania, ktoré sme mali v deň obrátenia, a mierou, ktorú máme po niekoľkých rokoch kráčania s Pánom. Chcem zdôrazniť, že rásť takýmto spôsobom by malo byť naším výsostným záujmom, pretože napríklad:
a. Rast v milosti je tým najlepším prejavom duchovného zdravia. Všetko, čo žije, preukazuje svoje zdravie neustálym rastom. Čo nerastie, to nežije.
b. Jedine rastom v milosti sa kresťan stáva skutočne šťastným. Naša radosť a naša svätosť sú prepojené. Duchovne rastie práve ten kresťan, ktorý prežíva najviac radosti a pokoja skrze svoju vieru a úprimne vie, že v jeho srdci „Duch spolu svedčí" (Rímskym 8:16).
c. V raste v milosti spočíva kľúčové tajomstvo užitočnosti pre iných. Miera nášho vplyvu na iných značne závisí od toho, čo v nás vidia. Zmýšľaním sveta pohne len ten kresťan, ktorý neprestajne rastie a ide vpred.
d. Rast v milosti sa páči Bohu. Môže sa nám zdať zvláštne, že môžeme konať niečo, čo sa Bohu páči. Ale Ježiš povedal svojim učeníkom: „ Tým je oslávený môj Otec, aby ste niesli mnoho ovocia a boli mojimi učeníkmi" (Ján 15:8). Pán sa raduje zo všetkých, ktorí mu patria, ale najviac z tých, ktorí duchovne rastú.
e. No nadovšetko si uvedomme, že nielenže máme schopnosť rásť v tejto milosti, ale je to aj niečo, za čo sme zodpovední. Kto je zodpovedný za to, že nejaký kresťan nerastie? Rozhodne nie Boh. Veriaci majú povinnosť rásť. Zanedbávanie rastu okráda veriaceho o výsady, zarmucuje Ducha a otupuje dušu. Ak duchovne nerastieme, sme si na vine sami, a tak neprenášajme zodpovednosť za to na iných.
2. Ovocie duchovného rastu
Ako môžeme zistiť či rastieme v milosti alebo nie? Odpovedám tvrdením, že existujú konkrétne prejavy takéhoto rastu a kdekoľvek sú prítomné, máme do činenia s dušou, ktorá rastie. Dovoľte mi uviesť niekoľko výsledkov duchovného rastu.
a. Jedným z výsledkov rastu v milosti je väčšia pokora. Čím viac sa približujeme k Bohu a oboznamujeme sa s jeho svätosťou a dokonalosťou, paralelne s tým vždy vo väčšej miere vnímame svoju vlastnú nehodnosť. Zisťujeme, že slová stotníka (Matúš 8: 8) by rovnako dobre mohli byť našimi vlastnými - „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu ". Náš stav sa dá opísať aj slovami márnotratného syna (Lukáš 15:19): „ už viacej nie som hoden volať sa tvojím synom". Čím sú veriaci dospelejší a zrelší pre nebeskú slávu, tým väčšmi sa nakláňa ich hlava, podobne ako to môžeme vidieť na pšenici.
b. Ďalším výsledkom tohto rastu je narastajúca láska k Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorá následne prehlbuje aj našu vieru v neho. Nikto nespochybňuje, že kresťan už pri obrátení pokladá Krista za hodného veľkej lásky. Ale rastom v milosti po ňom túžime ešte viac. Očakávajme tento prejav rastu!
c. Rovnako je to aj s narastajúcou svätosťou v živote kresťana. Dávame si väčší pozor na slabé miesta nášho charakteru. Sme pevnejší v odolávaní diablovi a hriechu. Ak sa náš zármutok nad hriechom zmenšuje, znamená to, že nerastieme v milosti, ale naopak upadáme.
d. Jedným ovocím, podľa prítomnosti resp. neprítomnosti ktorého sa tiež dá rozpoznať rast kresťana v milosti, je zosilnenie jeho duchovných túžob a myšlienok. Kresťan, ktorý rastie, si bude zodpovedne plniť rodinné a civilné povinnosti. Avšak najviac bude milovať duchovné veci. Zábava a nápady, ktoré zvykli byť nanajvýš dôležité, postupne stratia svoju hodnotu. Takéto veci ešte nemusia byť samé osebe hriešne, ale krok za krok budú pre rastúceho kresťana strácať na význame.
e. Iným je zväčšujúca sa láska ku všetkým ľuďom, ale najmä k ostatným kresťanom. Duša, ktorá rastie, sa bude zakaždým sna žiť vysvetliť si správanie iného človeka tým najšetrnejším spôsobom. Zaručené znamenie toho, že niekto upadá v milosti, je postoj, ktorý hľadá chyby a sústredí sa na slabé miesta v iných ľuďoch.
f. Posledným dôsledkom tohto rastu, ktorý tu teraz spomeniem, je vzrastajúci záujem o evanjelizáciu. To, ako rozmýšľame a konáme vo vzťahu k či už domácej alebo zahraničnej misii, je tou najspoľahlivejšou výpoveďou o našom raste v milosti. Ak si chceme zistiť, či duchovne rastieme alebo nie, všímajme si, či náš záujem o spasenie iných narastá.
3. Aké prostriedky napomáhajú duchovnému rastu
Každý, kto túži rásť v milosti, musí použiť tie prostriedky na podporu rastu, ktoré vymedzil Boh. Každé dobré danie a každý dokonalý dar zostupuje s hora (Jakub 1:17). O prostriedkoch na podporu rastu to platí rovnakou mierou ako o každom inom Božom dare. Vzhľadom na to, že Boh dáva tieto prostriedky k dispozícii všetkým kresťanom, zodpovednosť za ich pokiaľ možno čo najlepšie využitie leží na veriacich.
a. Naše osobné modlitby, čítanie Biblie a rozjímanie sú tou najlepšou pomocou pre tento rast. Ľahostajnosť a lenivosť v tejto veci negatívne dopadne na všetky oblasti nášho života! Viem, že žijeme v ére preplnenej nebezpečenstvom. Všade naokolo sa všetko ponáhľa a sme neprestajne pod tlakom množstva aktivít. Mám podozrenie, že kresťania v Anglicku, žijúci dve storočia pred nami, čítali Bibliu častejšie než tí dnešní (pozn. red.: Ryle túto knihu napísal koncom 19. storočia). Ak chceme, aby naša duša rástla, najväčšiu pozornosť potrebujeme upriamiť na našu osobnú vieru a náboženstvo.
b. Pre duchovný rast je podobne nevyhnutná aj dôsledná účasť na spoločných „nástrojoch milosti". Pravidelné zhromaždenia s cieľom chvály a uctievania Boha, zúčastňovania sa Večere Pánovej, počúvania kázania biblického posolstva - to všetko sú verejné (čiže spoločné) zdroje na podporu rastu v milosti. Skryté riziko tentokrát spočíva v tom, že naša familiárnosť s týmito vecami nás ľahko zvádza k nedbanlivosti. Ak naozaj chceme rásť, musíme si dať pozor, aby sme uprostred našej pravidelnej účasti na opakujúcej sa, rovnakej aktivite nestratili autentickú chuť po nej.
c. Dôležitá je aj ostražitosť v tom, ako sa správame v drobných záležitostiach nášho každodenného života. Život sa skladá z množstva malých vecí: nálady počas dňa, plnenia si pravidelných povinností, spôsobu, akým využívame náš voľný čas; to všetko je dôležité. Nech je naším cieľom kresťanstvo, ktoré bude ako miazga v strome pretekať každou vetvičkou a listom nášho charakteru, ktorá napokon všetko posvätí.
d. Musíme byť obozretní aj v tom, s akými ľuďmi sa stýkame a aké priateľstvá formujeme. Choroba sa dá preniesť z človeka na človeka, ale zdravie nie. Ak sú medzi našimi priateľmi aj takí, ktorí nie sú Božími priateľmi, ako to napomôže nášmu duchovnému rastu? Niekedy jediným dôvodom, prečo niektorí veriaci nerastú, sú ich omyly pri vstupe do priateľstiev, manželstiev, partnerstiev či zásnub. „Zlé reči kazia dobré mravy" (1. Korintským 15:33).
e. Je ešte jedna vec, o ktorej verím, že je veľmi dôležitá. Pravidelné spoločenstvo s Pánom je neodmysliteľné pre duchovný rast. Nemyslím tým len účasť na spoločných „nástrojoch milosti". Mám na mysli zväčšujúce sa porozumenie vzťahu medzi Pánom a nami, ktorí v neho veríme. On je Ženích a my sme nevesta, on je Hlava a my sme jeho údy, on je Lekár, my sme jeho pacienti, on je Advokát a my jeho klienti, on je Pastier, my sme jeho ovce, on je Učiteľ a my jeho učeníci. Keď som vyššie spomenul veci, ktoré sú pre duchovný rast kresťana neodmysliteľné, sledoval som tým prehlbovanie týchto vzťahov s Pánom. Musíme sa naučiť, čo to znamená spolu s Pavlom povedať: „Lebo mne je žiť Kristus" (Filipským 1:21). Musíme si do hĺbky uvedomiť, čo znamená obracať sa v každej potrebe najprv k nemu, hovoriť s ním o každom zápase, konzultovať s ním každý krok a predostierať mu všetky naše smútky i radosti.
Nakoniec pamätajme na to, že ak rastieme v milosti alebo v nej naliehavo túžime rásť, musíme sa pripraviť na ťažkosti. Možno v tomto živote prejdeme mnohými skúškami a súženiami. Jedno z najprekvapivejších vyhlásení nášho Pána, z množstva tých, ktoré sa týkajú nášho učeníckeho vzťahu k nemu, je: „Každý letorast ...ktorý nesie [na mne] ovocie, čistí, aby doniesol viacej ovocia" (Ján 15:2). Kedykoľvek nás Boh pokarhá skrze nejakú udalosť či okolnosť, robí tak pre naše vyučenie a rast! „Niktoré káznenie, keď je prítomné, nevidí sa byť radostným, lež smutným; ale pozdejšie pokojným ovocím spravedlivosti odpláca tým, ktorí ním boli vycvičení" (Židom 12:11). A tak si spoločne položme otázku, či sa v našom náboženstve, vo veciach, ktoré súvisia s pokojom našej mysle, a v našej svätosti prejavuje život? Inak povedané, rastieme?