Tretia Kapitola - Posvätenie

03 Posvatenie citacka.pdf (69,8 kB)

03 Posvatenie.pdf (63,9 kB)

Celý text:

Posvätenie

Posväť ich v svojej pravde! Tvoje slovo je pravda. (Ján 17:17) Lebo to je vôľa Božia: vaše posvätenie. (1. Tesalonickým 4:3)
Pred nami je nanajvýš dôležitá téma. Podľa Biblie nebudeme spasení, pokiaľ nie sme posvätení. Na naše spasenie sú nevyhnutné tri veci - ospravedlnenie, znovuzrodenie a posvätenie. Ak komukoľvek chýba jedna z týchto troch zložiek, znamená to, že v Božích očiach nie je skutočným kresťanom. Do neba sa nedostane nikto, koho smrť zastihne v tomto stave. V záujme našej duše je preto nevyhnutne potrebné preskúmať túto tému, keďže ide o dôležité učenie evanjelia.

1. Pravá podstata posvätenie

Posvätenie je pôsobenie Svätého Ducha v každom, kto bol povolaný do viery. Duch spôsobuje uvedomenie si vlastnej hriešnosti a následne aj Božej dobroty. Spoznávame, ako nás dielo Ježiša Krista očisťuje od viny. Duch pracuje skrze Písma s cieľom oddeliť veriacich od prirodzenej lásky k hriechu a svetskosti a pripodobniť ich Kristovi v každodennom živote.
Ježiš nielenže žil, zomrel a znova vstal, aby získal pre svoj ľud ospravedlnenie a odpustenie hriechov, ale sa tiež zaručil, že poskytne všetko potrebné pre duchovný život Božích detí. Do ich sŕdc posiela Svätého Ducha, aby tak nahradil túžbu po hriechu novou túžbou po svätosti. Kristus povedal: „ja za nich posväcujem sám seba, aby aj oni boli posvätení v pravde" (Ján 17:19) a Pavol píše „Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu, aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom " (Efezským 5:25,26). Ak veriaci čítajú tieto verše s porozumením, uvedomia si, že je to Kristus, kto ich ospravedlňuje a súčasne aj posväcuje. Teraz by som vám chcel predložiť niekoľko tvrdení, ktoré jasne definujú presnú podstatu posvätenia.

a. Posvätenie je nevyhnutný následok životodarného spojenia s Kristom, ktoré vierou získal každý skutočný kresťan. Kristus povedal: „Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten nesie mnoho ovocia" (Ján 15:5). Kto vo svojom každodennom živote neprináša žiadne duchovné ovocie, nenachádza sa v Kristovi. Akékoľvek možné spojenie s Kristom, ktoré nemá žiadny vplyv na každodenný život, je nanič. „ Ten, kto hovorí, že zostáva v ňom [t j. v Kristovi], je po vinný, j ako on chodil, i sám tak chodiť" (1. Jána 2:6).

b. Posvätenie je neoddeliteľným dôsledkom znovuzrodenia. Každý, kto sa znovu narodil a stal sa novým stvorením, žije už nový život. Tam, kde nie je vôbec žiadna svätosť, nenastalo ani nové narodenie. Tam, kde niet posvätenia, niet ani obživenia. „Každý, kto činí spravedlivosť, narodil sa z neho" (1. Jána 2:29). „Nikto, kto sa narodil z Boha, nerobí hriechu... ani nemôže hrešiť, lebo sa narodil z Boha " (1. Jána 3:9).

c. Posvätenie je jediným spoľahlivým dôkazom o prebývaní Ducha v človeku. Vieme, že toto prebývanie je neodmysliteľné pre spasenie skutočných kresťanov. „Ak niekto nemá Ducha Kristov ho, ten neni jeho " (Rímskym 8:9). Duch v nás nikdy nezaháľa, ale zakaždým dáva poznať svoju prítomnosť skrze „ovocie", ktoré je viditeľné na živote a charaktere kresťana (Galatským 5:22,23). Neprítomnosť tohto ovocia spochybňuje prítomnosť duchovného života. Tak ako vieme o vetre skrze jeho účinky, tak podobne spoznávame, či Duch prebýva v nejakej osobe, na základe premieňajúcich účinkov v živote toho-ktorého človeka. „Lebo všetci, ktorí sú vedení Duchom Božím, tí sú synmi Božími" (Rímskym 8:14).

d. Posvätenie je jediným istým znakom, podľa ktorého poznať Božích vyvolených. Ich mená a počet sú tajomstvom, ktoré pozná iba Boh. Jedna vec je ale z Píšem jasná, totiž, že vyvolených je možné rozoznať podľa svätosti ich života. „Ako si nás [t. j. Boh] v ňom [t j. v Kristovi] vyvolil pred založením sveta, aby sme boli svätí a bezvadní pred ním" (Efezským 1:4). Samozrejme, platí, že mno hí z tých, ktorí vykazujú značnú mieru náboženstva, sa nakoniec ukážu ako pokrytci. No tam, kde nie je prítomný ani len malinký náznak posvätenia, s istotou niet ani vyvolenia.

e. Posvätenie je neprestajne viditeľné. Strom poznať po jeho ovocí. Skutočne posvätený kresťan bude odiaty do pokory aj napriek tomu, že si môže uvedomovať nedostatky vo svojom duchovnom živote. Tzv. „svätého", v ktorého živote nevidieť nič iné iba svetáctvo, Biblia nepozná.

f. Každý veriaci je zodpovedný za svoje posvätenie. Kresťania ako Božie deti dostali poznanie evanjelia a nesú v sebe nový život a nádej. „Jeho božská moc [nám] v poznaní Toho, ktorý nás povolal svojou slávou a cnosťou, darovala všetko potrebné pre život a zbožnosť" (2. Petra 1:3, evanjelický preklad). Ak aj napriek tomu kresťania neprejavujú svätosť, čia je to vina, ak nie ich? Ak sa neposväcujú, na koho zvalia zodpovednosť, ak nie na seba? Ak nám Spasiteľ hriešnikov dáva milosť obnovenia, môžeme si byť istí, že od nás očakáva aj aplikovanie darov, ktoré dostávame. Nerobiť tak, znamená nešťastne sa zaradiť medzi tých, ktorí zarmucujú Ducha.

g. Posvätenie je niečo, čo má schopnosť rásť a rozvíjať sa. Kresťan už nemôže dostať väčšie odpustenie a dokonalejšie ospravedlnenie než to, ktoré prijal v okamihu, keď uveril. Určite však môže porásť v posvätení. Boží najsvätejší služobníci sa do jedného zhodujú v tom, že viac vnímajú, vedia, prežívajú a konajú, ľutujú tým väčšmi a veria tým viac, čím viac napredujú v duchovnom živote a čím sú bližšie k Bohu. „Ale rastite v milosti a známosti nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista " (2. Petra 3:18).

h. Pokrok v posvätení závisí od usilovného používania biblických prostriedkov rastu, ktoré sa niekedy nazývajú aj „nástrojmi milosti". Keď hovorím o „nástrojoch", mám na mysli čítanie Biblie, osobnú a spoločnú modlitbu, uctievanie v zhromaždení, počúvanie výkladu Biblie a pravidelnú účasť na Večeri Pánovej. V Biblii nenachádzam žiadny historický záznam o Božom služobníkovi, ktorý by zanedbával tieto veci. Kresťan, ktorý nevenuje pravidelnú pozornosť týmto „nástrojom", má ešte menšiu šancu dosiahnuť svätosť, nezje šanca na bohatú úrodu u farmára, ktorý sa uspokojil s tým, že posial svoje polia a viac sa o ne do žatvy nezaujímal.

i. Posvätenie znamená aj častú účasť na veľkých duchovných zápasoch. Pod duchovným zápasom mám na mysli to, že „ telo žiada proti Duchu a Duch proti telu, lebo to sa jedno druhému protiví" (Galatským 5:17). Vnímanie duchovného boja, sprevádzané nepohodou myšlienok, nie je dôkazom o tom, že daná osoba nie je posvätená, ale skôr naopak. Ich prítomnosť dokazuje, že tento človek duchovne žije. Kresťan môže mať pokoj vo svedomí, zatiaľ čo sa v ňom odohráva vojna! Verím, že moju reč potvrdzujú Pavlove výroky v liste Rímskym v siedmej kapitole. Som úplne presvedčený, že tu neopisuje skúsenosť neobráteného človeka alebo mladého kresťana, ale starého a upevneného kresťana žijúceho v úzkom spoločenstve s Bohom. (pozn. red.: Takýto pohľad mali aj reformátori, puritáni, vrátane Haldana a Owena, a množstvo ďalších biblických znalcov neskorších čias.)
Smieme sa tešiť, že tento zápas naším príchodom do neba pominie, ale v tomto živote ešte nie je možné zbaviť sa ho natrvalo. Ešte aj po znovuzrodení sú naše duše naďalej nakazené zbytkami hriechu.

j. Posvätenie nikdy nikoho pred Bohom neospravedlní, a predsa Boha teší. Aj tie najsvätejšie skutky tých najposvätenejších ľudí sú poznačené nedostatkom a nedokonalosťou. Sú to iba „nádherné hriechy", ako ktosi poznamenal. Raz to mohol byť zlý motív, inokedy zase nedovŕšený skutok. Jedinou spravodlivosťou, s ktorou sa môžeme pred Boha postaviť, je dokonalá spravodlivosť a takú nájdeme jedine v našom Pánovi. Z jeho dokonalosti a nie našej, z jeho skutkov a nie našich pozostáva naše ospravedlnenie a jediné možné právo na vstup do neba!
Zároveň máme v Písmach uistenie, že počestné činy veriacich sa Bohu páčia, hoci sú nedokonalé. Tak ako sa rodič raduje z nedokonalých pokusov svojho dieťatka zapáčiť sa mu, tak sa aj náš Otec raduje, aj napriek nedokonalostiam v úsilí svojich detí. Hľadí na úmysel, s ktorým konáme, a nie iba na samotnú kvantitu resp. kvalitu.

k. Posvätenie predstavuje niečo, čo bude absolútne potrebné v deň veľkého súdu. Keď nás Boh zavolá pred posledný súd, dôkaz o tom, že naša viera v Krista je pravá, bude jediné, čo nás zachráni pred odsúdením. Otázka sa nebude týkať toho, o čom sme hovorili a čo vyznávali, ale ako sme žili a čo sme vykonali. „Lebo my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby si jeden každý odniesol to, čo načo vykonal skrze telo, už či bolo dobré či zlé" (2. Korintským 5:10).

l. Posvätenie je nevyhnutné, aby sme sa pripravili na život v nebi. Veľa ľudí dúfa, že sa po smrti dostane do neba, ale pramálo ich vážne rozmýšľa nad tým, či sa im tam vôbec bude páčiť! Nebo je v prvom rade sväté miesto - obyvatelia neba sú svätí, životná náplň občanov neba je svätosť. Ak raz máme byť v nebi šťastní, je jasné, že sa na to potrebujeme pripraviť už teraz na zemi. Keby sa orol cítil dobre v železnej klietke alebo ovca vo vode príp. ryba na suchu či sova v žiare poludňajšieho slnka, vtedy a iba vtedy by som bol ochotný uznať, že neposvätený človek sa v nebi môže cítiť šťastne.

2. Aké sú viditeľné znaky posväteného človeka?

a. Posvätenie je viac ako rozhovory na náboženskú tému. Nájdu sa ľudia, ktorí sú natoľko oboznámení so slovami a slovnými spojeniami, ktorými sa zvestuje evanjelium, že svojím plynulým rozprávaním ostatných ľahko presvedčia, že sú veriaci. Boh však nechce, aby jeho deti boli len cvendžiacim kovom alebo zvučiacim zvonom, ktorý sa ozýva ako gong. „Moje dieťatka, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou" (1. Jána 3:18).

b. Posvätenie nie je len chvíľkové potešenie z dočasných náboženských pocitov. Zvláštne zhromaždenia a prebudenecké stretnutia dokážu pritiahnuť veľa pozornosti a ďakujme Bohu zakaždým, keď sa na nich prezentuje posolstvo evanjelia tak veľkému množstvu ľudí. Takéto stretnutia však majú nielen svoje výhody, ale aj riziká. Všade, kde sa seje pšenica, seje diabol kúkoľ. Musíme sa vyvarovať toho, aby sme sa neuspokojili s tým, keď náhle náboženské vzrušenie v ľuďoch vyvolá dočasnú náklonnosť k Pánovi. Po krátkom čase potom odpadávajú a stávajú sa zatvrdnutejšími a horšími než predtým. Každého, kto prejavuje živý záujem o kresťanstvo, podnecujme, aby sa neuspokojil s ničím iným než hlbokým posväcujúcim dielom Svätého Ducha.

c. Posvätenie nie je len príležitostným vykonaním niečoho správ neho. Mnoho úprimných ľudí sa teší, keď z času načas vykonajú niečo, čo pokladajú za nábožný akt. Obávam sa však, že častokrát takáto externá nábožnosť nijako nekorešponduje s ich vnútornou svätosťou. Vnímam, že je dôležité hovoriť na túto tému úplne priamo. Môžeme totiž vykazovať nesmierne množstvo „fyzickej služby" bez akejkoľvek prítomnosti skutočného posvätenia.

d. Posvätenie nepozostáva z izolácie ani úniku z každodenného života na tomto svete. V každom historickom období sa našli takí, ktorí verili, že utiahnutie sa na izolované miesto oddelené od sveta je diaľnicou k posväteniu. Ale kamkoľvek sa poberieme, stále so sebou nesieme zdroj zlého - naše srdcia. Opravdivá svätosť nie je krehká rastlinka, ktorá prežije len v skleníku, ale silný robustný strom, ktorý obstojí aj v neľahkých podmienkach normálneho života. Naozajstná svätosť nevedie kresťana k tomu, aby sa ťažkostiam vyhýbal, ale aby im čelil a prekonával ich.

e. Posvätenie sa prejavuje nepretržitou úctou voči tomu, čo od nás Boh žiada. Každý, kto sa prezentuje ako svätý, a pritom sa pohŕda- vo vysmieva desiatim prikázaniam a nemá problém porušovať ich, je nebezpečne oklamaný a v posledný deň len veľmi ťažko dokáže, že bol svätý!

f. Posvätenie sa preukáže neprestajnou snahou konať Kristovu vôľu. Praktické požiadavky Krista nachádzame roztrúsené v evanjeliách a v Kázni na hore. Náš Pán nepretržite vyučoval, akí majú byť jeho učeníci a čo majú konať. „ Vy ste mojimi priateľmi, ak činíte všetko, čo vám ja prikazujem" (Ján 15:14), sú jeho slová. Aj dnes slúžime tomu istému Pánovi.

g. Posvätenie sa spozná podľa túžby žiť podľa štandardu, ktorý dal Pavol cirkevným zborom. Tento štandard je opísaný v záverečných kapitolách skoro všetkých jeho listov. Neverím, že by ktokoľvek mohol pozorne čítať Pavlove listy a súčasne v nich nezaregistrovať množstvo priamych, praktických inštrukcií, ktoré sa týkajú všetkých oblastí kresťanovho života. Tieto pokyny boli napísané z Božej inšpirácie2 ako pravidlá života pre vyznávajúcich kresťanov.

h. Posvätenie sa prejaví usilovným záujmom o všetko duchovné ovocie a milosť, ktorú náš Pán tak nádherne zobrazil. „Aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval ...Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci" (Ján 13:34,35). Apoštol Peter vo svojom liste zdôrazňuje kresťanom tú istú vec: „ ...Ale ak dobre robíte a tak bez viny trpiac znášate... nato ste povolaní, pretože aj Kristus trpel za nás zanechajúc nám príklad, aby ste nasledovali jeho šľapaje " (1. Petra 2:20,21). Pavol vo svojom zozname ovocia Ducha, ktorý sa nachádza v Galatským 5:22-23, vymenúva až devätoro milostí. Je nezmyselné predstierať posvätenie, pokiaľ tieto nie sú prítomné v našom živote. Nie všetci veriaci vykazujú tieto znaky v rovnakej miere, no aj tak ide o biblický štandard, o ktorý má každý kresťan zápasiť.

3. Na záver by som sa chcel vyjadriť k rozdielu medzi ospravedlnením a posvätením a ukázať, v čom sa zhodujú a v čom sa naopak líšia.

i. V čom sa zhodujú?

a. Prichádzajú k veriacim ako bezplatný dar od Boha.

b. Sú výsledkom Kristovho diela, z ktorého pramení ospravedlňujúce odpustenie aj posväcujúca svätosť.

c. Kresťan má oboje naraz. Ospravedlnení sú vždy posvätení a po svätení sú vždy ospravedlnení.

d. Obidve začínajú v rovnakom okamihu. V momente, keď je niekto ospravedlnený, začína sa aj posväcovať. e. Obe sú rovnako potrebné na spasenie. Nikto sa nedostane do neba bez odpustenia a svätosti.

ii. V čom sa odlišujú?

a. Ospravedlnenie je počítanie človeka za spravodlivého na základe osoby Ježiša Krista. Je to dielo vykonané v prospech veriaceho. Posvätenie na druhej strane znamená faktický vnútorný rast v spravodlivosti skrze pôsobenie Ducha Svätého. Je to dielo, ktoré sa uskutočňuje vo veriacom.

b. Spravodlivosť, ktorú veriaci dostávajú pri ospravedlnení, nie je ich vlastná, ale Kristova. Spravodlivosť z posvätenia je však ich vlastná.

c. Pri získaní ospravedlnenia naše nábožné skutky, nemajú žiadnu hodnotu. Jednoduchá viera v Krista je všetko, čo k nemu treba. Pri posvätení ale konáme, zápasíme, bdieme, modlíme sa, usilujeme sa, pracujeme!

d. Ospravedlnenie je úplné a dokončené. Posvätenie sa úplne do končí, až keď sa dostaneme do neba.

e. Ospravedlnenie nerastie ani sa nezmenšuje. Kresťania sú v okamihu uverenia ospravedlnení presne takou istou mierou, akou budú ospravedlnení kedykoľvek v budúcnosti. Posvätenie je naopak proces odohrávajúci sa v našom duchu. Posvätenie sa zväčšuje a narastá počas celého obdobia života kresťana.

f. Ospravedlnenie súvisí s naším postavením pred Božím tribunálom, zatiaľ čo posvätenie má dočinenia s okamžitým rozpoložením nášho ducha.

g. Ospravedlnenie nám dáva právo vstúpiť do neba. Posvätenie nás pripravuje na plnohodnotné prežívanie nebeského života.

h. Ospravedlnenie je Božie dielo, ktoré sa deje objektívne mimo nás a je iným ľuďom neviditeľné. Posvätenie je Božie dielo, ktoré sa deje v nás a ľuďom okolo nás je zjavné.

Všetkým čitateľom tejto knihy odporúčam, aby si tieto rozdiely zapamätali. Nikdy si nesmieme tieto dve slová pliesť ani zabúdať na rozdiely v ich obsahu. Ide o dve odlišné skutočnosti, no ten, kto má jednu, musí mať aj druhú.

4. Aké praktické dôsledky by celé toto pojednanie o posvätení malo priniesť do nášho zmýšľania?

 Stíhajte posvätenie, bez ktorého nikto neuvidí Pána (Židom 12:14).

a. Už len tento samotný fakt by nás mal vyburcovať k uvedomeniu si, aké nebezpečné je nezvoliť si svätosť! Bez posvätenia niet spasenia. Aké ohromné množstvo takzvaného náboženstva sa týmto stáva totálne zbytočným, keďže mu chýba skutočná svätosť! Čo nám chutí, ako sa rozhodujeme, po čom túžime? To je dôležitá skúšobná otázka.

b. Ak chceme byť posväcovaní, musíme prísť ku Kristovi ako hriešnici a vyznať mu, ako zúfalo ho potrebujeme.

c. Musíme zotrvať v tom, čím sme začali - prichádzať ku Kristovi znova a znova. On je hlavou, z ktorej je vyživovaný každý jeden úd jeho tela. Kresťania, ktorí pôsobia dojmom, akoby zamrzli v procese posväcovania, zvyčajne zanedbávajú pravidelné spoločenstvo s Kristom.

d. V tomto živote neočakávajme od našich sŕdc priveľa. Tak ako sme na počiatku tejto cesty boli hriešnici, pri ďalšom kráčaní objavíme, že sme aj naďalej hriešnici. Áno, rozhodne sme obnovení, zbavení viny a ospravedlnení - predsa však až do konca hriešnikmi.

e. Napriek tomu však zápasme zo všetkých síl o dosiahnutie najvyššej miery svätosti. Byť svätý znamená byť šťastný a najviac potešenia v živote zakúšajú tí veriaci, ktorí sa posväcujú. „Mnoho pokoja tým, ktorí milujú tvoj zákon, a niet im, na čom by sa potkli" (Žalm 119:165).